V júni roku 2016 uplynulo 75 rokov od chvíle, keď vojna nabrala skutočne svetové rozmery. Podobne ako boli do prvej svetovej vojny mobilizovaní slovenskí otcovia, tu museli rukovať príslušníci generácie ich synov, narodení v rokoch 1917 - 1922. Kým v prvej vojne padlo až 70 tisíc Slovákov, v tej druhej asi 1 300 slovenských vojakov.

Mená padlých z prvej vojny, hoci bojovali za cudzie záujmy, sa automaticky dostávali na pamätné tabule. Pomníky s ich menami zdobia každú väčšiu obec či mesto. V prípade padlých slovenských vojakov z druhej svetovej vojny to však je úplne inak. Ich mená sa po roku 1945 nesmeli pripomínať, tobôž tesať do kameňa.

S cieľom aspoň symbolicky splatiť morálny dlh, ktorý má Slovensko voči svojim padlým, i voči ich rodinám, ktoré ich hroby nemohli nikdy navštíviť, zorganizovala hŕstka aktivistov z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 - 1945 (F. Gajdoš, E. Rogovoj, M. Lacko) rekonštrukciu vojnového pomníka v Lipovci. Šesťmetrový monument v mestečku Lipovec vo Vinnickej oblasti centrálnej Ukrajiny je jedinečným z viacerých dôvodov. Je jediným pomníkom, ktorý bol vybudovaný na počesť padlých slovenských vojakov a ktorý sa zachoval od vojny až do dnes. Je svetovým unikátom, podľa všetkého jediným pomníkom postaveným na pamiatku príslušníkov okupačnej armády, ktorý prežil od vojny do dnes.

Od roku 1941 sa vynímal uprostred jedného z centrálnych cintorínov slovenskej armády v ZSSR. Po roku 1945 sovietska moc cintorín s vyše tristo hrobmi zrovnala so zemou a opakovane sa pokúšala i o zbúranie samotného pomníka. Napokon, po vzniku ukrajinskej štátnosti v roku 1991 prekážal aj časti ukrajinských nacionalistov. Vďaka odporu miestneho obyvateľstva i lokálnych straníckych štruktúr, sa však deštrukcia nikdy nepodarila a v roku 1992 sa dostal pod štátnu ochranu. Dôvodom úcty k slovenským vojakom bol ich ľudský prístup k obyvateľstvu a pozitívne spomienky na nich, ktoré (nielen v tomto) regióne žili aj po skončení vojny.

Keďže do mohyly sa už zahryzol zub času, aktivisti sa podujali zabezpečiť jeho celkovú rekonštrukciu a tým uchovanie pre ďalšie generácie. V priebehu necelých troch mesiacov bol obnovený korpus mohyly, pribudla pamätná tabuľa s informatívnym textom v ukrajinskom i slovenskom jazyku, vybudoval sa nový prístupový chodník k mohyle i stožiare na vlajky. Prostriedky na obnovu pomníka vo výške 3 500 eur boli získané výhradne zo súkromných darov, keďže oslovené ministerstvá i Úrad vlády SR o obnovu pomníka záujem neprejavili.

Slávnostné otvorenie rekonštruovanej mohyly sa uskutočnilo 22. júla 2016. Presne 75 rokov po tragickej bitke pri Lipovci 22. 7. 1941, keď v boji s Červenou armádou zahynulo 76 príslušníkov Rýchlej brigády.

Na pamätnom akte sa zúčastnilo vyše 60 ľudí. Po vztýčení vlajok, odznení štátnych hymien (v prípade SR až dvoch) a kladení vencov nasledovali príhovory. Hlavný organizátor rekonštrukčných prác, miestny podnikateľ Volodymyr Dyškant, ocenil dobré vzťahy ukrajinského a slovenského národa, vrátane súčasne pomoci Slovenska vojnou postihnutej Ukrajine. Historik Olexander Rogovyj zas vyzdvihol postoj slovenských vojakov v roku 1941 k miestnemu obyvateľstvu. Dojímavým bol prípad, keď miestny slovenský vojenský lekár zachránil život ťažko postihnutému novorodencovi i jeho matke. Tento, na vojnové časy neobyčajný čin rezonuje v pamäti Lipovčanov podnes.

Správa o výprave do Lipovca, 

október 2019

V dňoch 2. až 6. októbra 2019 zorganizovalo občianske združenie Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 - 1945, so sídlom v Partizánskom, autobusový zájazd po stopách slovenských vojnových cintorínov na území bývalého východného frontu 1941 - 1944. Výpravy sa zúčastnilo 26 nadšencov slovenskej vojenskej histórie. Oproti pôvodnému programu bola napokon vypustená návšteva Ovruče pri bieloruských hraniciach, ktorú sme vyčlenili na osobitný zájazd. V stredu 2. októbra sme cestou na východ navštívili pomník padlým v prvej a druhej svetovej vojne pri Liptovskom Hrádku, časť Podskalka. Ešte v roku 1944 ho dala postaviť Hlinkova slovenská ľudová strana a minister národnej obrany gen. Čatloš, rodák zo susedného Liptovského Svätého Petra. Pomníku dominujú postavy slovenského vojaka, tvorníka a letca, ktorých autorom je známy akademický sochár Ladislav Pollák. Ako si účastníci všimli, slovenský štátny znak bol z pomníka odstránený a nahradený čsl. štátnym znakom. Vyjadrili veľké počudovanie nad tým, že pomníku i štvrťstoročie po zániku Československa a obnove Slovenskej republiky dominuje český lev.

V popoludňajších hodinách výprava prekročila štátnu hranicu a dorazila do Sanoku. V jeho tesnej blízkosti, nad obcou Záluž, sa nachádzajú pozostatky slovenského vojenského cintorína z roku 1941, ktorý otváral prezident SR Dr. Jozef Tiso. Dovedna tu odpočíva 37 našich vojakov. Samotný ústredný pomník však poľská armáda krátko po vojne vyhodila do vzduchu, aby tu nič nepripomínalo prítomnosť Slovákov. Rozkradnuté či zničené boli aj liatinové kríže nad jednotlivými hrobmi. Na mieste zničeného pomníka vybudovali príslušníci 21. mechanizovanej brigády z Trebišova v r. 1996 veľký kovový dvojkríž. Ten je podnes jediným slovenským symbolom na cintoríne. Účastníci výpravy si vypočuli prednášku o histórii cintorína, položili ku krížu veniec a krátko sa pomodlili - nielen za pochovaných Slovákov, ale za obete všetkých vojen.

Druhý deň, štvrtok 3. októbra 2019, strávili účastníci v metropole západnej Ukrajiny Ľvove. V meste, ktoré je historickým klenotom, si časť účastníkov si prehliadla Múzeum totalitárnych režimov nachádzajúce sa v autentických priestoroch bývalej väznice na Lonského ulici, ktoré bolo dejiskom pre nás nepredstaviteľných zločinov a utrpenia, predovšetkým Ukrajincov.

V Ľvove, na Janovskom cintoríne (Janivskoje kladovišče) sa nachádza jeden z dvoch zachovaných pôvodných pomníkov z roku 1941. O tom, že prežil, sa na Slovensku dlho nevedelo, historici ho objavili až v r. 2016. Má tvar rovnoramenného dvojkríža a zhotovený bol zo železobetónu. Vďaka zbierke organizovanej občianskym združením Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 - 1945 bol v jeseni 2018 komplexne renovovaný. Vyčistené bolo aj jeho priľahlé okolia a pri vstupe do cintorína i na križovatkách osadené smerové tabule s piktogramom a trojjazyčným - slovensko-ukrajinsko-anglickým textom.

Leží tu dovedna 18 slovenských vojakov, pochovaných v r. 1941. Ich hrobové miesta sa však žiaľ, s výnimkou jedného pôvodného liatinového kríža, nezachovali, v 70-80. rokoch boli prekryté novšími hrobmi. Aj pri tomto pomníku položili účastníci vence a kvety a pomodlili sa za vojnové obete.

Tretí deň, piatok 4. októbra, sa účastníci stretli s historikmi z Kamenec-Podoľskej univerzity Ivana Ogijenka v Kamenec Podoľsku. V ich sprievode navštívili historicko-pamäťový komplex "Pamiatky obetí fašizmu", ktorý sa nachádza v priestoroch niekdajšieho hlavného stanu Adolfa Hitlera pri Vinnici (tzv. Wehrwolf).

Z Vinnice, ktorá je krajským (oblastným) mestom, pokračovali do Lipovca, ktorý bol ústredným bodom programu. Už z diaľky ich vítal nielen obnovený slovenský vojnový pomník, ale aj 70 nových liatinových krížov s menovkami pochovaných, ktoré boli osadené v lete 2019.

Pri mohyle sa následne konalo spomienkovo-pietne podujatie, ktoré moderoval historik Martin Lacko. Po štátnych hymnách Ukrajiny, ako aj štátnych hymnách druhej a prvej Slovenskej republiky, nasledoval akt kladenia vencov, resp. kvetov, a to ako zo strany ukrajinskej, tak i slovenskej.

Za ukrajinskú stranu sa aktu zúčastnili primátor mesta Lipovec Mikola Terentinovič Hruško, jeho zástupkyňa, niekoľko poslancov i obyvateľov mesta. Okrem primátora účastníkov pozdravil aj poslanec mestského zastupiteľstva a podnikateľ Volodymir Michajlovič Dyškant, ktorý má hlavnú zásluhu na obnove pomníka a osadení nových krížov. Do tretice účastníkov za ukrajinskú stranu krátko pozdravil aj muzejník Oleg Bojko z Čerkaskej oblasti.

Duchovnú stránku podujatia, modlitby za pochovaných, viedol miestny pravoslávny kňaz, ktorého liturgickým spevom sprevádzalo ženské trio.

Za slovenskú stranu vystúpili s príhovormi dvaja historici - Pavel Mičianik a Martin Lacko. Kultúrnym obohatením bol prednes troch básní v podaní Mariána Bršela, Mariána Lacku a Janky Lackovej, no najmä vystúpenie heligonkára Viktora Bradňanského, ktorý zahral a zaspieval pamätnú pieseň "Lipovec, Lipovec, tá Lipovská brána..." Rovnako nezabudnuteľnou bola aj záverečná pieseň "Na Kráľovej holi" v podaní mužského kvarteta (Bršel, Ondík, Nebus, Bulko) v sprievode heligonkára.

Slávnostnú dekoráciu dotvárala aj čestná stráž zložená z dvoch "vojakov" v slovenských uniformách, členov klubu vojenskej histórie, Antona Pavlíka a Viktora Bradňanského. Podujatie ukončili čestné salvy s pušky.

Po ukončení pietnej akcie pri slovenskej mohyle sa účastníci presunuli k pamätníku obetí vojny na Donbase, ktorý sa týči v centre mestečka. Tu položili veľký veniec a spolu s miestnym pravoslávnym kňazom sa pomodlili za obete tejto nezmyselnej vojny. Predovšetkým slovenských účastníkov zamrazilo pri slovách primátora Lipovca, ktorý práve v tejto vojne prišiel o svojho syna. Mal 29 rokov...

Program pokračoval v miestnej sále večerou a neformálnym posedením. Poďakovaní sa zo slovenskej strany dostalo predovšetkým hlavnému reštaurátorovi, súkromnému podnikateľovi a priateľovi Slovákov Volodymirovi Dyškantovi i muzejníkovi Olegovi Bojkovi za jeho účasť i darčeky. Lipovčania zas vysoko ocenili záujem Slovákov o hroby svojich padlých, finančné obety i namáhavé cesty, ktoré musia za týmto účelom podnikať. Dobrý dojem Slováci zanechali aj tým, že si neopomenuli uctiť ukrajinské obete súčasnej vojny na Donbase.

Účastníci výpravy, ale aj niektorí Ukrajinci vyjadrili počudovanie nad ignoráciu a nezáujmom orgánov SR. Kompetentné inštitúcie - Ministerstvo obrany SR, Vojenský historický ústav, Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo zahraničných vecí SR o záchranu slovenských vojnových hrobov a pomníkov na Ukrajine neprejavili posiaľ žiaden záujem. Posledná štátna delegácia SR navštívila lipovecký cintorín v roku 1996. Aj tento rok sa tak obnovený cintorín v Lipovci musel zaobísť bez prítomnosti oficiálnych zástupcov SR, ambasády v Kyjeve, vojenského atašé či konzulátu v Užhorode. Približne 15 tisíc eur, ktoré sa posiaľ na obnovu cintorína a mohyly v Lipovci vyzbierali, pochádzajú výlučne z príspevkov drobných darcov.

Ba pomník v Lipovci takisto podnes márne čaká na opravu a návrat pôvodných, poškodených, mramorových tabúľ s menami pochovaných, ktoré z pomníka ešte v roku 2010 demontovali pracovníci slovenskej ambasády v Kyjeve... 

O nasadení slovenskej armády krátko referoval vojenský historik Pavel Mičianik. Historik a jeden z organizátorov podujatia Martin Lacko zas pripomenul nedobrovoľnosť vojenskej služby padlých i mierové posolstvo podujatia. Vojnové obete si totiž nepripomíname len kvôli nim samotným, ale i kvôli budúcim generáciám, aby tieto nemuseli hynúť v nezmyselných vojnách. Umelecký rozmer slávnostnému podujatiu vtlačil prednes dvoch vojnových básní v podaní najmladšej účastníčky výpravy, 15-ročnej Niny Tupej, no najmä nezabudnuteľná pieseň Lipovec z roku 1941 v podaní brata jedného z padlých, Milana Gibalu z Divína. Vyvrcholením celej akcie bola zádušná pobožnosť za padlých, ktorú viedol katolícky kňaz a niekdajší šéf vojenského duchovenstva, plk. v. v. Ignác Juruš.

Po skončení akcie ukrajinskí priatelia všetkých 38 slovenských účastníkov nadmieru bohato pohostili. Úspešná akcia tak symbolicky nielen splatila morálny dlh, ktorý Slovensko voči svojich padlým malo, ale možno otvorila aj novú tradíciu pútí na slovenské pietne miesta na Ukrajine.